Príbeh zavraždeného páru, ktorý pohol Slovenskom: Osudové stretnutie Jana a Martiny BRATISLAVA

Koniec februára 2018 sa do slovenských dejín navždy zapíše aj brutálnou popravou novinára Jána Kuciaka († 27) a archeologičky Martiny Kušnírovej († 27). Zabijak prekročil prah ich domu vo Veľkej Mači a mladý pár niekoľkými výstrelmi zavraždil.

Tento ohavný čin navždy zmenil Slovensko, prekreslil politickú mapu a do ulíc vyhnal stotisíc ľudí. Janovi kolegovia na čele s Markom Vagovičom napísali knihu Umlčaní, ktorá mapuje príbeh snúbencov, zákulisie investigatívnej žurnalistiky aj udalosti, ktoré po vražde nasledovali. Prinášame vám úryvok o tom, ako si Jano s Martinou k sebe našli cestu.

Prvé tri roky býval Jano Kuciak v internáte, kde sa spoznal aj s Jakubom Smoleňom. „Párty boli väčšinou v Kucovej izbe. Tam sme sa stretli a potom sme išli spolu von. Spájalo nás aj to, že obaja sme boli z dediny a nikoho sme v Nitre nepoznali,“ opisuje Kubo priateľstvo s Janom. Keď sa po víkende vrátili do internátu, pri pive rozoberali, kto ako „makal“ na dome. Chodili spolu aj na brigády alebo pracovať s drevom do hory. A prebdeli veľa nocí, vypili mnoho pív a rozanalyzovali mnoho problémov.

Bezstarostné časy zábavy a študentského flákania museli načas ustúpiť, keď sa Jano Kuciak v roku 2012 pokúšal získať prvý vysokoškolský titul. Obhájil ho bakalárskou prácou, v ktorej porovnával printovú a elektronickú verziu denníka SME. Hoci prácu aj štátnice zvládol bez problémov, ďalší ročník znamenal v jeho živote veľkú zmenu. Spoločne s Jakubom totiž bývali blízko Nitry, tak­že nedostali body na internát a čakalo ich sťahovanie.

Do väčšieho bytu hľadali ďalších štyroch ľudí. Bol začiatok septembra 2012 a na spoločnej adrese sa prvý raz ocitli Jano Kuciak a Martina Kušnírová. Mladú archeologičku priviedla do bytu kamarátka Alica. Dievčatá si vybrali väčšiu izbu, v druhej sa usadila Vanda s kamarátkou. „Baby si, samozrejme, rozobrali najlepšie izby a nám s Kucom ostala malá kutica s manželskou posteľou bez okna – ako taký Harry Potter pod schodami. Tak sme len pokrčili plecami, čo sa dalo robiť,“ spomína Jakub Smoleň.

Napokon to však nebolo až také zlé. Za to, že boli galantní a komfortné izby prenechali dievčatám, sa s nimi ochotne podelili s tým, čo prichystali v kuchyni. Jano sa do varenia príliš nehrnul, najväčším hrdinom bol po návrate zo Štiavnika. Koláče rozdal rád, až tak ich neobľuboval. Mama ho však nabalila rezňami, takže sa o jedlo nemusel starať polovicu týždňa.

„Jano bol megaloman aj v bežných veciach. Z obrovskej šálky pil veľké množstvá kávy,“ približuje Vanda jeho naturel. Keďže bola jej izba hneď vedľa kuchyne, kde sa Jano každé ráno pred siedmou realizoval, o jeho zvykoch mala prehľad.


Jednou z tradícií v byte na Nábreží mládeže boli oslavy narodenín. Niekto musel počas dňa vymyslieť program pre oslávenca, zvyšok partie pripravoval tortu a chystal občerstvenie. Podľa Vandy pripomínalo spolunažívanie šiestich vysokoškolákov partiu veľkých detí. Dlho si nikto neuvedomil, že v domácnosti skvelých priateľov sa potichu tvorí párik.

„Všimol som si skôr také drobnosti. Jano robil niečo na počítači, Martina písala seminárku do školy. Zrazu prišiel do kuchyne, spravil dve kávy a niesol ich cez celý byt. Opýtal som sa, pre koho je – v domnienke, že bol taký pozorný a urobil kávu aj pre mňa,“ vraví Jakub Smoleň. Jano ho s potmehúdskym úsmevom odbil, že káva je pre Martinu. „Ponúkol som sa a povedala, že si dá,“ schladil kamaráta, ktorému to však vŕtalo v hlave. Martiny sa opýtal a jeho, najbližšieho spolubývajúceho, nie?

V podnájme

V podnájme v Nitre sa spoznali v septembri 2012.

Zdroj: Dominika Makynová

Tí dvaja boli takí tajnostkárski a nenápadní, že ani kamarátovi nič nenapadlo. „Vôbec som si to nepripúšťal, ani som nad tým neuvažoval. Keď sme chodili na pivo, ja s jedným kamarátom sme boli také psiská.Po polnoci sme komentovali ženské zad­ky a postavy. Jano zrazu dvihol hlavu a zahlásil: pi*i, tá Radičová ma ako nasrala.“ A takého Jana poznali aj ostatní, takže to viac neriešili.

Ani Vanda si na žiadne zmeny v spoločnej domácnosti nespomína. Buď sa zbližovali veľmi nenápadne, alebo to prišlo odrazu. Téma Jano a frajerka sa v partii nepreberala, nebol na to dôvod. Zmenilo sa to až pred Vianocami 2012. Večer po práci sa Jakub ešte zastavil v nitrianskom podniku u Frenkieho, kam chodili pomerne často. Všetci rozprávali jeden cez druhého, prekrikovali sa. Iba Jano s Martinou mali stoličky tesne vedľa seba a stále si niečo šuškali. Jakub sa k nim prisunul a podpichol ich, že keď sa okolo seba motajú niekoľko týždňov, nech si dajú aspoň pusu.

Netušil, že to zoberú doslova – zamilovaná dvojica sa začala vášnivo bozkávať. Jakub medzitým dopil pivo, no Jano s Martinou sa od seba už neodlepili. „Môj prvotný plán bol prísť po práci do krčmy a pokecať si. Keď som však videl, čo sa deje, taktne som odišiel. Stále sa k sebe túlili, vôbec si ma nevšímali.“ Zvyšok partie o prvom bozku nevedel, dievčatá sa o novom páriku dozvedeli až ráno.

Jana s Martinou našli schúlených na jednej posteli. „Len vedľa seba spali, ale my sme boli naozaj šokovaní. Keď sme sa v čase obeda motali v kuchyni, tí dvaja sa len držali za ruky a dávali si pusy,“ opisuje Vanda. Neskôr vyzvedala od Martiny, ako to celé vzniklo a prečo to s nikým neriešili, respektíve, kedy sa tak zblížili. „Povedala, že Janko sa jej od začiatku páčil, lebo je rozumný, zaujímavo rozpráva, vyzná sa v politike. Pripadali mi ako malé deti v škôlke.“


Krátko pred Vianocami 2012 sa partia dohodla, že sa potajomky obdarujú. Známa vianočná hra funguje na jednoduchom princípe: na lístky sa napíšu mená, každý si jedno vytiahne a dotyčnému venuje pod stromček nejakú maličkosť. „Pri rozbaľovaní sme zistili, že všetci okrem Jana máme o jeden darček viac. Najskôr sa čudoval a potom sa veľmi rozosmial. Bol síce génius, ale obyčajnú vianočnú hru nepochopil – myslel si, že má niečo darovať každému,“ hovorí Vanda.

V skutočnosti si Jano vytiahol papierik s Martininým menom – vtedy spolu chodili len pár dní. „Bolo to veľmi milé, symbolické, že si vylosoval práve ju. Daroval jej archeologickú knihu z antikvariátu.“ Zaľúbenci si nepovedali inak ako Janko a Martinka. Ak sa jeden z nich urazil, čo sa stávalo zriedka, rýchlo ho to prešlo. „Keď sme boli na výlete na Zobore, Martina v krčme spomenula nejakého spolužiaka, ktorý sa jej kedysi páčil,“ začína Vanda ďalší z mikropríbehov.

Talentovaná archeologička prezradila, že si na jednom výskume dali aj nevinnú pusu. Jano sa postavil od stola a odišli preč. Po chvíľke udobrovania sa však dvojica vrátila ruka v ruke. „Spočiatku som tej reakcii nerozumela. Neskôr som však pochopila, že Jano bol čistá duša, a tak vnímal aj Martinu. Jednoducho nechcel ani pomyslieť na to, že existuje ešte niekto, kto by sa jeho priateľke mohol páčiť,“ vysvetľuje Vanda.

Paradoxom je, že Martina si o Janovi spočiatku myslela, že je prelietavý typ. Dôvod? Stále spomínal nejaké ženy, lenže to boli len jeho spolužiačky. „Nikdy predtým nemal vážny vzťah. Na každej žene, čo stretol, mu niečo nesadlo. Navyše mal taký zvláštny štýl humoru, až som sa bála, že odradí všetky potenciálne záujemkyne,“ vysvetľuje Janova sestra Majka Kuciaková. Martine jeho humor neprekážal. Jano jej imponoval aj tým, ako sa rozprával s mamou, keď spolu telefonovali. „Bolo mu jedno, kto sedí okolo. Rozprával jej sladko, akoby bol stále jej malým synom, čo sa Martinke veľmi páčilo,“ dodáva Majka Kuciaková.

Súvisiace články

Zatvoriť
%d blogerom sa páči toto: